Hovorí sa, že v živote treba toho čo najviac vyskúšať…
Tak konečne to mám aj ja za sebou!
Úspešne som absolvoval svoju maratónsku premiéru a kde inde ako na domácej trati v Bratislave. Po cca 3 mesiace dlhej „príprave“ som sa postavil na štart plný očakávaní, čo mi táto skúška prinesie.
Chcel som zažiť ten pocit štartu, ten pocit pri odbočení do druhého kola, tú atmosféru, ale hlavne ten pocit vyčerpania glykogénu. Na to som sa najviac tešil už od momentu, kedy som sa rozhodol odbehnúť maratón.
Samozrejme, že ten pocit prišiel…
Štartoval som na konci oranžového koridora a tak mi trvalo skoro 3 min, kým som vôbec prebehol štartom. Keňania boli vtedy už na konci prvého kilometra :-). Tým, že som bol vzadu, mal som dosť času a priestoru, aby som postretávala všelijakých známych bežcov a kamarátov. S každým som prehodil pár slov a pokračoval som si ďalej a pomaly začal doháňať stratené minúty. Predpokladal som, že priemerné tempo bude niekde medzi 5 min/km – 5:30 min/km. Čo sa mi darilo držať hlavne prvú polovicu. V pohode som si bežkal okolo 4:40 – 5:00 min/km s úsmevom na tvári a vychutnával som si skvelú atmosféru na trati. Prvé kolo bolo naozaj perfektné, všade veľa ľudí, hudba, povzbudzovanie. Proste naozaj stálo za to!
Druhé kolo som počítal, že bude o niečo horšie a tak sa aj stalo. Ešte prvé kilometre po odbočke som mal pocit, že lietam a môžem behať aj do pol noci. No s pribúdajúcimi kilometrami ma tento pocit postupne opúšťal. Ale dupkal som nožičkami ďalej, síce v trošku miernejšom tempe, ale išlo to.
Prvých 30 km som zvládal v pohode, no potom po 32 – 33km som začal cítiť, že niečo sa deje. Niečo čo som ešte nezažil. Cítil som už celkom slušne únavu a beh pomaly, ale isto začal bolieť. Na križovatke Karadžičky so Záhradníckou som už začal pociťovať prvé príznaky krízy a konečne aj pocit vyčerpania glykogénu. Tempo som musel spomaliť ešte viac… A odvtedy to prišlo. Vtedy sa začal beh! Od cca 34. km som začal bojovať sám zo sebou. Čudoval som sa, že prečo všetci, ktorých som predbiehal zrazu zrýchlili, chcel som im zakričať, aby spomalili a počkali ma :). Oni nezrýchlili, to len ja som spomalil svoje tempo. Razom som padol na 5:30 – 5:50 min/km. Aj napriek tomu, že som sa celý pretek snažil dopĺňať aj tekutiny aj sacharidy ma kríza chytila pomerne skoro si myslím. Očakával som to až niekde okolo 35 – 36 km. Posledných cca 7 km bolo pre mňa naozaj tvrdých. Začali ma chytať aj pocity, že na to kašlem a ďalej už nebežím, ale akonáhle som videl za sebou balóniky 3:45, tak som sa vzchopil a makal som ďalej. Cieľ bol zabehnúť pod 3:45 a samozrejme som nemohol dopustiť, aby ma vo finiši dlho čakali 🙂
Posledné 2 – 3 km som sa doslova pajdal a mal som pocit, že na mňa naskákali všetky funkčné poruchy pohybového systému. V cieľovej rovinke ma dotiahol jeden pán, na ktorého keď som pozrel, tak som nevedel, či beží alebo skáče na jednej nohe. Spýtal som sa ho, že čo mu je, či má otlak. Povedal, že nie, že dostal kŕč. Tak som ho pár slovami podporil a potiahol ho až pred finiš. Bolo od neho veľmi pekné, že potom ako sme prebehli cieľovou čiarou, prišiel za mnou, podal mi ruku a poďakoval mi za podporu. Aj toto bol jeden z momentov prečo sa oplatí športovať, behať a pomôcť aj druhému.
Medaila visela na krku, zobral som si vodu a odkráčal som ďalej do koridoru. Tam na mňa čakala ďalšia výzva. A to boli schody ponad cestu. Poviem vám, že asi 15 schodov po maratóne je niečo ako výstup na Mount Everest. Vyšiel som na štvrtý a povedal som si, že nie nie Michal, ideš naspäť 🙂 Naozaj to bola pre mňa hrozne náročná úloha.
Po skončení preteku začali asi najzaujímavejšie momenty, aké som kedy zažil. Nával emócií a pocit, aký som ešte asi nezažil pri žiadnom športe. Zrazu som nevedel, či sa mi chce smiať alebo plakať, či od radosti alebo od bolesti. Nevedel som, či mám stáť, či si mám sadnúť alebo ľahnúť. Prvých 20 minút som nebol schopný povedať jednu súvislú vetu. Až potom som sa dal ako-tak dokopy a začal som rozprávať a vnímať okolitý svet.
Organizácia bol podľa mňa veľmi dobrá. Nemal som s ničím problém, ani počas preteku ani po dobehnutí. Nikde som nemusel čakať (okrem záchodov pred pretekom 🙂 ). Všetko prebehlo super, na jednotku! Samozrejme organizátorom patrí veľká vďaka za to. Trať bola taktiež super. Aj keď som sa trošku bál tej Ružinovskej, ale chodieval som tam trénovať tak som to super zvládol. Jediné čo mi fakt dalo zabrať bol výbeh na námestie SNP, ale aj to k tomu patrí. Občerstvovačky bol tiež dobre zvládnuté, vždy som si zobral to, čo som chcel alebo čo som potreboval.
Taktiež patrí veľká vďaka tým, ktorí ma prišli podporiť a čakali na mňa v cieli. Je to úžasné bežať s pocit, keď viem, že niekto na mňa čaká, či už pri trati alebo v cieli. Naozaj mi to pomohlo a dodalo silu!
Som rád, že svoj prvý maratón som si odbehol na domácej trati v Bratislave a že som si užil celý pretek. Stálo to za to a určite odporúčam každému, kto behá, aby si aspoň raz v živote skúsil aj maratón a možno práve aj tento NÁŠ bratislavský 🙂
MP
P.S.: A vy ufrflanci, ktorí sa zrovna ponáhľate v nedeľu na obed a súrne musíte ísť práve tade kade sa beží, tak skúste radšej zdvihnúť zadky a začnite športovať. Alebo to skúste pochopiť a prežite to, že raz do roka je na 4 hodiny uzavretá časť mesta. Prípadne skúste využiť aj alternatívne spôsoby dopravy, napríklad bicykel. Určite by ste boli skôr ako vo vašom autíčku alebo v MHD a spravíte aj niečo pre svoje zdravie 🙂 Vo svete s tým nemajú nikde problém …